Back In Time [I Wanna Grow Old With You] - 4. DIEL | KONIEC

27. února 2013 v 21:14 | Moma.

Part: 4. | Koniec


Bol deň, ako každý iný. Vstal som skoro a vybral sa do obchodu, ako všetci správni dôchodcovia. Skontroloval som ešte Anu, ktorá stále spokojne snívala. V poslednej dobe dokázala prespať aj celý deň. Nemal som jej to za zlé. Keď sme boli malí, bolo to presne naopak. Kým ona bola hore už od piatej, tancovala po dome a skúšala si skoky, ja som spal. Nenávidela to. Chcela, aby som bol stále s ňou, no myslím si, že ak by som nespal, mama by zošalela. Keď sme boli spolu, stále sme len vymýšľali hlúposti a robili zle okoloidúcim, nič netušiacim nevinným ľuďom. Púšťali sme im na hlavu vodné balóniky, hádzali tesne pred nich vajíčka alebo melón a úplne najradšej sme pred nimi na nitke ťahali podstrčenú bankovku.
No a odvtedy som už na to mohol len spomínať. Bol som už len ubolený dôchodca, ale aj tak som mal v živote jedno svetielko, moju malú žiarovku. Bola to Ana, kto rozžaroval môj svet.
Keď som sa konečne vrátil z nákupu, pripravil som raňajky a išiel som ju zobudiť. Slnko prenikalo pomedzi bledé závesy a osvetľovalo celú izbu. Jej posteľ ale bola prázdna.
Tak rýchlo, ako mi to moje vratké nohy dovoľovali, som sa snažil prejsť všetky možné miesta v dome, kde by mohla byť. Nenašiel som ju. Mysľou mi prebehlo jediné - toto sa mi už niekedy stalo! Bolo to vtedy, keď sa Ana nie a nie vrátiť domov z tanečnej, až som ju nakoniec našiel, do nitky premočenú, otrhanú a bez všetkých vecí, ale v poriadku. Modlil som sa, aby to tak bolo aj teraz.
Vzal som si paličku, ktorú som na dlhšiu cestu mal vždy so sebou a zamkol som za sebou dvere. Pomaly som sa vybral po ulici a snažil som sa prísť na to, kam by Ana išla. Po chvíli premýšľania som zamieril k cintorínu. Myslel som si, že možno išla za mamou.
Snažil som sa tam dostať čo najrýchlejšie, aj keď moje telo už nebolo to, čo za mlada. Nohy neposlúchali, ani pamäť už neslúžila tak, ako kedysi a zrak slabol. Na krku a čele sa objavili kvapky potu, ktoré som v okamihu utrel do vreckovky. Slnko stúpalo vyššie a vyššie po oblohe, čakal nás ďalší horúci deň, pre Anglicko síce neobvyklý, ale toto leto bolo zrejme akousi výnimkou.
Konečne som potlačil bránku cintorína a tá sa so zavŕzganím otvorila. Pomaly a opatrne som prešiel do tieňa vysokých stromov, kde bolo konečne chladnejšie. Slabý vietor mi rozvial čoraz redšie, šedivé vlasy, kým som sa poberal úzkym, burinou zarasteným chodníčkom smerom k maminmu hrobu. Bolo mi za ňou smutno, no teraz som mal skôr starosti o Anu. Už zďaleka som videl, že nikde nikto nie je. Po Ane ani stopy. Zmocňoval sa ma strach a úzkosť mi sťahovala žalúdok ako zverák. Vratkým krokom som sa vybral späť k malej, vŕzgajúcej bráničke, prešiel som ňou, ani som sa nezastavil, aby som ju zatvoril. Nemal som čas zaoberať sa tým.
Pri spomienke na mamu sa v mojej mysli vynorila ešte jedna spomienka. Divadlo. Nohy ma k nemu viedli ešte skôr, ako som si to stihol uvedomiť. Prešiel som pár ulíc a zastal som pred starou známou budovou. Veľký plagát na dverách ohlasoval predstavenie Labutieho jazera na dnešný večer. Vyšiel som po schodoch, no bolo zamknuté a Anu som nikde nevidel. Slnko už naozaj začínalo páliť a mňa chytala nevoľnosť. Zamieril som známou cestou domov a snažil som sa držať v upokojujúcom, chladnom tieni uličiek, kde horúce lúče nedosiahli. Podopieral som sa o paličku a pokrivkával. Každý môj krok sa ozýval na dláždenej zemi a jeho ozvena sa odrážala späť ku mne od tehlových domov v tejto starej časti mesta. Blahodarný vánok sa prehnal uličkou, z ktorej som práve vychádzal a ja som mu túžobne nastavil vráskavú, rokmi poznačenú stareckú tvár.
Moje oči upútalo však čosi, čo som nečakal. Malé dievčatko s ryšavými vlasmi len v pyžame farby levandule, sediace na chodníku pred novou, modernou budovou z ocele a skla, kontrastujúcou so starými tehlovými domami a viktoriánskymi vilkami naokolo. Dokrivkal som k nej a pocit ťažoby v žalúdku ma okamžite opustil. Našiel som ju. Razom ma prešla nevoľnosť, ktorá ma prinútila prestať ju hľadať. Prihovoril som sa jej a chytil som ju za ruku. Chcel som ju odviesť späť domov. To, čo mi povedala, ma však zarazilo natoľko, že každučké slovo sa mi vrylo do pamäti akoby bolo vypálené do živého.
"Kto ste? Čo chcete?" spýtala sa ma vtedy, svoju malú rúčku vytrhla z mojej a ukryla ju do bezpečia za chrbát. Šokovane som ustúpil o krok vzad, no razom som pochopil. Všetko mi to došlo.
Stáli sme na mieste, kde kedysi predtým, v našich školských časoch, bola stará ošarpaná budova tanečnej školy. Presne tá, kde sa Ana naučila svoje prvé tanečné kroky, kde si nacvičila svoje prvé vystúpenie a zodrala prvé baletné špičky. Presne tam, kde sa naučila genialite, ktorú neskôr využila, keď učila deti od útleho veku umeniu baletu. Možno starecké zabúdanie spôsobilo, že nevedela, kto som ja, možno ani netušila, kto bola ona, ale jedno si isto pamätala. Cestu na miesto, kde vždy bolo jej srdce, miesto, ktorému oddala svoju mladosť.
Nemal som ani potuchy, čo robiť. Ako mi uverí, že jej nechcem ublížiť?
Napokon som ju pozval, aby šla so mnou na zmrzlinu. Cestou k cukrárni si držala odstup, akoby sa stále bála, že jej ublížim. Snažil som sa rozprávať sa s ňou, ale ona vždy odpovedala len zopár slovami. Nedôverovala mi. Otvoril som jej dvere cukrárne a zamieril na zvyčajné miesto, kde sme spolu sedávali ešte ako malé deti. Vždy mala najradšej čokoládovú zmrzlinu, hoci ja som preferoval vanilkovú. Zvykli sme sa hádať, ktorá z nich je lepšia, až kým oba kornúty plné studenej maškrty neskončili na zemi. A teraz, po toľkých rokoch, si dala čokoládovú a ja vanilkovú, tak ako sme to mali odjakživa rozdelené. Stále nebola naklonená konverzácii so mnou, až kým som reč neobrátil na zmrzlinu. Neverili by ste, ale po všetkom tom čase, čo bol dávno za nami, sme sa znova začali hádať, ktorá príchuť je lepšia. Nenechal som ju vyhrať, takisto ako ona nenechala mňa. Stále sme sa podpichovali a postrkovali, až všetko skončilo na zemi. Predavačka nad nami len pokrútila hlavou, vzala handru a išla to upratať, zatiaľ čo my sme sa radšej zahanbene pobrali von.
Ana ma chytila za ruku a jemne mi ju stisla. V tej chvíli som vedel, že aj keď ma nepozná, dôveruje mi. A tak som pomaly mestom kráčal domov aj s malým dievčatkom, oblečeným len v pyžame.
Deň za dňom šiel ako bláznivý a Ana si spomínala čím ďalej, tým menej. Postupom mesiacov prestávala rozprávať, až sa jej slovná zásoba obmedzila na jediné slovo. Liam. Vlásky jej postupne redli a boli stále menej výrazné, aj keď stále mali ohnivý nádych, tak typický pre ňu.
Časom sa jej zmenšovali zuby, až boli maličké ako u batoľaťa a o chvíľu zmizli úplne, takže som bol nútený kŕmiť ju iba kašičkami alebo z fľašky.
V podvečer 7. októbra to nebolo inak. Pozeral som večerné správy a ona na mne spokojne sedela. Vzal som ju do vane a okúpal som ju. Staral som sa o ňu, akoby bola moje bábätko, hoci chrbát mi robil problémy a pobolieval, keď som sa po ňu musel zohýbať. Zabalil som ju do veľkej, jemnej deky a opatrne si ju vzal na ruky. Posadil som sa s ňou do hojdacieho kresla a začal ju kŕmiť mliekom z fľašky. Jej veľké oči celý čas upierala na mňa. Musel som na ňu dávať ešte väčší pozor, lebo v posledných dňoch nemohla dobre dýchať, akoby ju čosi obchádzalo a ona to cítila. Stále plakala a utíšila sa vždy až vtedy, keď som ju zobral k sebe. Hoci som bol sám starý, ubolený a rýchlo som sa unavil, snažil som sa jej venovať čo najviac. Veľa som jej čítal, hlavne Poea, toho mala už odmalička rada, hoci som to nikdy nechápal.
Zrazu začala dusivo kašľať. Okamžite som odložil fľašku a jemne som jej masíroval chrbát a hrudník, aby sa upokojila, no jej dych bol stále prerývaný a menej pravidelný. Svojou malou rúčkou našla palec mojej ruky a stisla ho v tej drobnej pästičke. Uprela na mňa svoje veľké oči, lemované dlhými svetlými riasami a hoci sťažka dýchala, vyčarovala štrbavý úsmev a ja som pochopil, že vedela, že ma poznala a ľúbila až doteraz. Viečka jej pomaly klesli a ona vydýchla. Stisk jej rúčky poľavil.
Privinul som si jej malé, bezvládne telíčko k sebe a rozplakal sa ako malý chlapec. Moja malá Annabel Lee ma tu nechala samého.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lenik Lenik | Web | 24. března 2013 v 17:09 | Reagovat

:'( to s tou zmrzlinou bolo roztomilé... a ten koniec... :( muselo to tak skončiť ja viem :( naozaj dokonalá poviedka.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama