Back In Time [I Wanna Grow Old With You] - 1. DIEL

27. února 2013 v 21:09 | Moma.

Part: 1.


Odkedy si pamätám, bola tu. Až keď som bol starší, mama mi povedala, že Annabel Lee nie je moja pokrvná sestra. Vždy som ju ale mal rovnako rád. Náš vzťah nič nedokázalo poznačiť. Bola to moja malá sestrička. Nezáležalo mi na tom, že bola iná ako ja, ani že sme nezdieľali rovnakú krv. Pre mňa bola výnimočná a úžasná. Tak, ako ma to mama naučila. Nikdy medzi nami nerobila rozdiely.
Rád si spomínam na to, ako sa Ane, tak som jej hovorieval (a ona sa zato na mňa vždy naštvala), postupne vyhladzovala pokožka, akoby bola každým dňom mladšia a staršia zároveň. Nikto z nás to nechápal. Bola jednoducho jedinečná.
Jej vzhľad sa v prvých rokoch, čo si pamätám, menil inak, ako u ostatných. Bol som malý, aj keď o jeden a pol roka starší od nej. Možno by som si tie rozdiely medzi nami vedel vysvetliť lepšie, keby som bol starší. Vtedy som to nechápal. Stále som sa vypytoval mamy, čo sa stalo, ale nevedela mi odpovedať. Nikto nevedel. A tak som sa s tým zmieril, aj keď som to všetko vnímal.
To, že jej koža vyzerala presne ako babičkina, bola tenká, jemná a vráskavá, aj keď Ana bola len malé dievčatko. To, že jej vlasy, spočiatku farby snehu, tenké a slabé, postupom rokov prechádzali v sivé a neskôr pokračovali v nadobúdaní farby ohňa, boli tvrdé, silné a v jemných vlnkách jej splývali na plecia a chrbát. Vždy, odkedy sa sama rozhodovala, si ich také nechávala. Učarovali mi, omamovala ma vôňa medu a vanilky, ktorá som cítil vždy, keď som s ňou bol. Rád som si jej jemné vlnky namotával na prsty a ona ma zato vždy obdarila karhavým pohľadom, no hneď nato sa usmiala a vedel som, že jedine ja sa môžem jej vlasov dotýkať, jedine mne to dovolí.
Pamätám si, ako ju deti kedysi zhodili zo schodov. Mohla mať asi päť rokov. Zlomenina sa jej hojila takmer pol roka. Lekári boli bezradní, veď na jej vek to bolo mimoriadne nezvyčajné. Malým deťom sa zlomeniny predsa hoja rýchlejšie, ako staršiemu človeku. Ešte viac zaskočení sme však zostali, keď si v sedemnástich zlomila aj druhú ruku, robili na telesnej gymnastiku. Táto, ešte komplikovanejšia zlomenina sa jej hojila oveľa kratšie, ako tá predchádzajúca. Ale asi by som mal prestať predbiehať čas.
Bola nerozlúštenou záhadou. Pre nás, pre lekárov, pre všetkých. A spolužiaci ju neznášali. Kamarátov si nikdy nenašla, napriek svojej úprimnej, milej a priateľskej povahe, úsmevu rozžarujúcemu tvár a múdrosti, ktorou prekypovala už odmalička. Niekedy ma dokonca predbiehala, ale vždy to bolo len v rámci súrodeneckého provokovania a ja som jej to rád odpustil.
Nemám ani tušenia, prečo ju nenávideli. Možno to bolo pre jej inakosť, veď všade, kde bola, pútala pozornosť a oni zrejme nezniesli, že si ich všímajú ľudia menej, ako ju. Zrejme nenávideli, že sa o ňu všetci zaujímali, veď bola doslova ako atrakcia. Ona to však úprimne nenávidela tiež.
Nechcela to, nestála o senzáciu, ktorá sa okolo nej robila. Jediné, čo ju zaujímalo, bol tanec a knihy. Najradšej mala Poea. Fascinoval ju a ja som obdivoval, ako dokázala jeho tvorbu čítať, keď sa vždy tak bála hororov. Obdivoval som, ako Poea čítala vo veku, keď jej rovesníci prechádzali ranými štádiami puberty. Ona ňou prechádzala tiež, avšak známe zmeny sme vnímali len v jej správaní. Jej telo sa vyvíjalo stále rovnako, aj keď podľa systému len jemu vlastnému. Pokožka bola postupne pevnejšia, rovnako, ako aj jej prsia boli výraznejšie a pevnejšie, ako keď bola malá.
No pre mňa to bola stále moja malá sestrička.
Jej detstvo bolo moje detstvo. Moje hračky boli aj jej hračky. Ak mala nejaký problém s deckami, vždy som sa správal ako veľký, starostlivý braček Liam, ako to ona rada hovorievala. Keď jej slzy splývali z očí potokmi po lícach a zatvárala sa v izbe, nechcela s nikým hovoriť, musel som ju utešiť. Nemohol som ju nechať tak, aj keby som jej do izby mal vliezť oknom. A veru, že som to aj neraz urobil. Nerád som ju videl nešťastnú.
A rovnako, ako som celý čas pomáhal ja jej, ona môj svet vždy rozžiarila úsmevom plným vďaky a lásky, ako to nemohol dokázať nikto iný, len ona. Len moja malá Annabel Lee.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Lenik Lenik | Web | 24. března 2013 v 16:52 | Reagovat

tak toto je geniálne, naozaj... hneď idem na ďalší diel :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama